• Exkurzia Beckov -Trenčín 2012

        • V apríli tohto školského roku sa všeobecné triedy nášho gymnázia zúčastnili dejepisnej exkurzie Beckov-Trenčín-Ducové. Informácie a fotografie z tejto akcie nájdete na tejto stránke v sekcii Fotoalbum.

           

           

           

           

           

           

           

           

           

           

           

          Dejepis v priamom prenose alebo Exkurzia Beckov-Trenčín-Ducové

           

                      Jedného dňa sa rozhodlo osadenstvo dejepisného kabinetu na druhom poschodí GIH, že sa mu už nechce len tak sedieť nad knihami a opravovať písomky. Vraj si treba spraviť deň voľna. No aby to pre hlavu školy nevyzeralo nápadne, povedalo si, že si so sebou

           vezme aj pár žiakov. Profesori Adrián Eštok, Denisa Gaálová a Michal Tomašovič po dlhom hútaní zistili, že sú akosi zaťažení na triedy, ktoré majú za rímskymi čislicami písmeno C! Okrem maturantov zo IV.C si nakoniec vzali všetky „céčka“. No nie je to už náznak sprisahania?

                      „Céčka“ sa vo štvrtok 19. apríla ráno o krásnom čase 7:07 mali stretnúť pred bratislavským Istropolisom. A nech nikto nemešká! Konečne o pol ôsmej sa náš autobus rozbehol do šíreho sveta za poznávaním krás nášho malého Slovenska. Prvá zastávka – Beckov!

                      Vonku sa oteplieva

          , vyzerá to na krásny deň. Hrad nie je v hmle a máme naň krásny výhľad. V beckovskom múzeu nás už s otvorenou náručou čaká pani sprievodkyňa, ktorá je už pripravená zahrnúť nás vedomosťami o živote v dávnych časoch. Čo sme sa dozvedeli? Hlavnou témou boli vlastníci Beckovského hradu. Títo páni nám boli vďaka našim milým pánom profesorom všetci známi.  Boli to Matúš Čák Trenčiansky, Ctibor zo Ctiboríc a jeho syn Ctibor II. Ich hrad bol silným a majestátnym opevnením, dokázal vzdorovať Tatárom i Turkom. Ale od roku 1729 po veľkom požiari leží v ruinách.

          Po histórii hradu a jeho majiteľov sme prešli k dejinám mestečka pod hradom. Aj ono má za sebou bohatú minulosť. Patrilo k sídlam s najväčším počtom šľachtických rodín v Uhorsku. Viacerí z nich prišli do Beckova po obsadení južného Uhorska Turkami. Mestečko sa tak mohlo pochváliť honosnými domami. Jeden patril i rodine Ambrovcov. Práve v ňom je sústredené tunajšie múzeum. V expozícii môžeme vidieť  vystavený nábytok zo šľachtických interiérov, umelecké diela, obrazy Ladislava Medňanského či staré truhlice. Sú tu tiež nástroje na spracovanie ľaňu a informácie o cechoch, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou histórie mestečka Beckov. Vo dvore nás čakajú staré koče a hospodárske stroje.

                      Po prehliadke múzea nás milá pani sprievodkyňa zaviedla do františkánskeho kláštorného kostola, kde sme sa dozvedeli nové veci o Františkovi z Assisi a mohli sme sa pokochať vzácnou a prekrásnou krstiteľnou z ebenového dreva. Beckovský hrad bol ešte stále v rekonštrukcii, a tak sme sa vybrali do nášho najbližšieho cieľa, do Trenčína.

                      Mesto aj samotný Trenčiansky hrad dal každému z céčkarov veľa nového. Ak už nie do hláv, tak aspoň do nôh. Júúúj, tie schody... Na hrade nás čakala prehliadka veľkého okruhu. Pozreli sme si Ľudovítov palác, Barborin palác a Matúšovu vežu.

                      Z výkladu sme sa dozvedeli, že pamiatky na Trenčianskom hrade pochádzajú už z 10. a 11. storočia. Hrad bol súčasťou línie pohraničných opevnení Uhorského kráľovstva, pričom strážil dôležité brody na rieke Váh a karpatské priesmyky, cez ktoré prechádzali obchodné cesty. Tie spájali oblasť severného Uhorska a stredoslovenských banských miest s Čechami, Moravou, Sliezskom a Poľskom.

          Najvýznamnejším obdobím dejín hradu bolo panovanie oligarchu Matúša Čáka. V roku 1780 hrad vyhorel a ako zrúcanina bol dominantou Trenčína až do polovice 20. storočia, kedy sa začalo s jeho rekonštrukciou. V interéri sme okrem iného videli dvesto obrazov, ktoré v dávnych rokoch zdobili rodinné galérie uhorskej šľachty.

          Po predchádzajúcom namáhavom výstupe na hrad nás čakal zaslúžený odpočinok v podhradí, hlavne možnosť ísť sa najesť do trenčianskych reštaurácií. Čo viac povedať, variť vedia. Či to len hlad bol náš kuchár? No asi si to budeme musieť zopakovať. Napapaní, unavení a konečne v autobuse. Každý céčkar sa chystal na cestu domov. No v tom zrazu pozor! Ešte jedna zastávka.

                      Aj na hlasný protest študentov-céčkarov si profesori nedali povedať. A rýchlo na posledný cieľ s názvom Ducové! Pre naše unavené mladé nohy to bola ale dlhá cesta nahor. Po dovŕšení 240 m n. m. nám ale výhľad stál za to. Aké bolo naše prekvapenie, keď sa na kopci objavili už len základy predrománskej rotundy z obdobia Veľkej Moravy. Po doplazení posledných céčkarov zaznel očakávaný výrok: „To kvôli tomuto sme sa sem trepali?“ Spokojný a usmievavý výraz na tvárach našich profesorov stál za všetky slová. Pomsta je sladká!

          Nasledoval krátky výklad, posledná spoločná fotka a posledné spomienky na výlet. Domov do Bratislavy to už bolo odtiaľ len na skok...

           

          Monika Kováčová, (ako ináč) I.C